Erna Masarovičová bola novátorkou na dvoch frontoch – prenikla ako žena v slovenskom sochárstve a začala používať novú technológiu zvárania oceľových plátov. Zváranie používala vo dvoch špecifických a zdanlivo protikladných oblastiach: v monumentálnej kovovej plastike a v tvorbe strieborných a cínových pájkovaných autorských šperkov. K tomu treba prirátať úspešnú medailérsku tvorbu. V polovici šesťdesiatych rokov, keď začali vznikať jej zvárané plastiky, nemala sochárka na domácej pôde paralelu, a tým ani oporu. Experimenty s novou technológiou priniesli aj nové formové výboje, najmä nové chápanie vzťahu sochárskeho tvaru a priestoru. Formu rozkladá v duchu neo kubizujúcej štylizácie do konkávne i konvexne prehnutých plôch a komponuje do perforovaného celku. Socha dýcha a prepája sa s okolitým priestorom. Jasný rukopis jej vyspelého sochárskeho myslenia nesie súsošie Rozjímanie, ktoré patrí k vrcholným dielam jej tvorby. Princíp striedania konvexný – konkávny tvaruje nielen detaily, ale uplatňuje ho aj v celkovej kompozičnej zostave. Celok je koncipovaný ako perforovaný reliéf.