Bilancia vyše troch desaťročí maliarskych úsilí Jána Hlavatého vypovedá na jednej strane o vnútornej stabilite jeho maliarskeho presvedčenia a súčasne aj o potrebe vnímavo reagovať na premeny a funkcie výtvarnosti.
Od osemdesiatych rokov patrí ku generácii vtedy považovanej takmer za „rebelskú“, ktorá sa vzoprela súdobým paradigmám a reagovala na prenikajúce signály postmodernej maľby. Hlavatému bola nová maliarska expresívnosť vychádzajúca z tradícií rôznych typov expresionistickej maľby i abstraktného expresionizmu veľmi blízka. Vo svojej maliarskej koncepcii sa od začiatku sústredil na rozvíjanie dramatického programu koreniaceho vo figuratívnom základe. Figúra však bola len tušeným pozadím, ktoré dávalo vyniknúť dramatizácii farebných i kompozičných zložiek obrazu. Preto aj v kontinuite vývinu maľby sa Hlavatý primárne zaoberal zhodnotením maliarskych kvalít obrazu bez konkretizujúcich súvislostí. V následných obdobiach rozpracoval celú škálu možností práce s farbou. Základ tvorili plošné vzťahy určované kombináciami škvŕn, rozmaľúvaním farebných akordov, prudkou gestickou prácou so štetcom, kontrastom lineárnych a kaligrafických gestických ťahov či štruktúrovaním pieskom. Tejto podobe charakteru Hlavatého maľby bol prisúdený atribút novej abstrakcie. Pritom nejde len o formálny vývin, ale aj o súvzťažnosť a najmä presahy do rôznych významových a štýlových oblastí (krajina, architektúra, figúra). V Hlavatého tvorbe sa v poslednom období objavujú rôzne „tematické“ zábery od vnútornej introspekcie a meditácií, cez návrat k figúre, krajine i znakovosti. Hlavatého maľba si uchováva prvý dojem abstraktnosti, pričom však jej nová tematizácia vyjadruje potrebu „zvýznamňovania“ statusu diela v súčasných premenách funkcie výtvarnosti.
Eva Trojanová