Tvorba Jozefa Jankoviča ako vedúcej osobnosti slovenského sochárstva vždy bola a stále je prepojená s otázkami slobody človeka a spoločnosti. Celým päťdesiatročným vývinom jeho tvorby metamorfuje figúra s hypertrofovanými končatinami, niekedy bez hlavy, bez trupu, náležite zdeformovaná, ktorá
je hlavnou postavou v základných tematizovaných sériách. Je to niekoľko tém, ktoré sa odvíjajú, prípadne obmieňajú nielen v čase, ale tvoria chrbticu celej šírky umelcovej tvorby – od sochárstva cez kresbu, maľbu, grafiku, reliéfy, asambláže, koláže, inštalácie, monumenty až po šperky. Figúra reprezentuje dva primárne významy: je symbolom moci, stúpa hore na pomyselný vrchol, „miesto hore“, po chrbtoch tých ostatných alebo je obeťou, ktorá uviazla v pavučine osudu.
K veľkým a veľkoryso rozpracovaným témam v Jankovičovej tvorbe patria najmä Svedectvo, Pád, Miesto hore, Väzenie. Rebrík, po ktorom sa šplhá i padá mocichtivá figúra, sa v umelcovej tvorbe objavuje v osemdesiatych rokoch. Objekt Ohraničený priestor je variantným riešením tohto motívu, ktorého kompozíciu uzatvára prepletenec troch figúr a naznačuje nemožnosť úniku.