Umelec sa zaraďuje k silným individualitám povojnového holandského umenia. Doolova tvorba je širokospektrálna, výrazne sa prejavuje nielen v maliarstve, ale najmä v sochárstve, v kresbe a akvareli a v grafike. Vďaka svojmu silnému tvorivému potenciálu a mimoriadnemu nadaniu netúžil po akademickom vzdelaní a v umeleckej sfére prerazil ako samouk. V jeho maľbe sa presadili balvanovité figúry vzdutých tvarov s výraznou obrysovou kontúrou. Svojráznou a naivizujúcou formou majú možno blízko k druhu realizmu boterovského typu. Sochárske aktivity sa v Doolovej tvorbe objavujú už začiatkom päťdesiatych rokov. Najprv to bola keramika, ktorú robil v Európskom centre keramiky Den Bosch. Pri práci s hlinou si vyskúšal modelovanie a nový druh práce s farbou. Objekty mali skôr kompaktnú blokovitú formu a boli kolorované lineárnym štýlom, ktorý sa objavuje aj v jeho maľbách a akvareloch. V časti jeho maliarskej tvorby totiž uplatňuje – okrem spomínaných figúr – plošný geometrizujúci lineárny štýl, kde sa objavujú typické piktogramy jeho tvorby, tváre a profily tvárí. Okrem keramiky umelcova sochárska tvorba pozostáva z dvoch materiálovo, a tým aj formálne definovaných skupín. V plastikách z bronzu sa prejavil skôr ako modelár, ktorý narába s hmotou a chápe ju v blokovitej podobe. Druhú časť tvoria sochy zo zváraného oceľového plechu, často monumentálnych rozmerov, určené pre exteriér. V tomto type prác iným spôsobom zhodnocuje vzťah sochy a priestoru. Motív vyrezáva do plátov ocele na princípe kontrastu pozitívnej a negatívnej formy. Socha sa stáva perforovaným objektom, ktorý sa otvára do priestoru, prelína sa s ním. Ako motív prevládajú profily tvárí, prípadne figúr, ktoré sú však iba obrysmi akejsi tieňovej hry foriem. Exteriérová socha Tváre je komponovaná z troch oceľových plechov do priestoru na pôdoryse písmena Z. Figúry muža a ženy z profilu takmer grafickým spôsobom rytmizujú plné a prázdne plochy. Dôležitú úlohu má pritom priehľad cez objekt do krajiny, ktorý umocňuje poetický zážitok z inak strohej sochy.
