7. september 2002 – 15. november 2002
Sochár Emil Venkov je predovšetkým modelár. Potrebuje cítiť v rukách poddajnosť tvárnej matérie a citlivýmirukami jej dať novú formu. Venkov je sochárom silných vášní a koncentrovaného vnútorného napätia, ktoré prúdi z jeho rúk neviditeľnými siločiarami do jeho plastík. A ony ho ďalej vysielajú ako posolstvočloveku. Dramatickým uchopením sochárskeho tvaru sa Venkov prejavuje ako senzitívny typ umelca sozmyslom pre metaforické a niekedy až imaginatívne spracovanie motívu. Možno by bolo lepšie hovoriť skôro motíve než o téme, lebo je širším a pre umelca iba základným východiskom pre štýlové riešenie plastiky. A tak je rozdiel medzi robustnou, barokizujúcou, a pritom ironicko-hravou formou série s cirkusovýmimotívmi a plastikami surrealistického ladenia so štylizovanými vtáčími mužmi typu Metamorfóz. Vrcholiasériou mýtických Fénixov. Intuitívna poetizácia tvaru sa prejavuje vo vibrujúcej modelácii povrchu plastík, ktorá ich svojimi svetelnými kontrastmi odhmotňuje. Fénix ako symbol takmer absolútnej dematerializácieje súčasne symbolom nemožnosti zničiť hmotu a najmä zničiť ideu ľudskej viery. Umelcova kreativita sapohybuje v súradniciach výkrikov nad dramatickými osudmi ľudstva a formovaním jeho nevyčerpateľnýchnádejí. Pretože nádej je tým posolstvom, ktoré si ľudstvo podáva ako štafetu z minulosti do budúcnosti.
Kurátorka: Mária Horváthová
