„Nemám rada pravidlá a predpisy. Ubíjajú obrazotvornosť.“ Magdalena Abakanowicz sa nikdy žiadnym estetickým normám nepodriaďovala. Podľa Riszarda Stanislawského vniesla do poľskej kultúry odvahu, najmä v kontexte politickej situácie minulosti. A možno dodať, že aj pokoru. Pokoru voči veľkosti prírody, duchovným dejinám ľudstva, hodnotám človečenstva. Už jej prvé „abakany“, obrovské textilné objekty a inštalácie, dráždili svojím konceptom. Prírodnému ľanovému vláknu dala autorka nový, iný zmysel. Splietala z neho organické tvary, akoby to boli živé organizmy. Série monumentálnych plastík Sediace postavy, Chrbty, Dav sú tiež tvarované z vrecoviny, vytvrdenej živicou. Rôzne torzá tiel, negatívy zvyškov figúr komponuje do inštalácií v prírodnom exteriéri. Koncept „davu“, symbol potláčania jednotlivca, je magickým spojením iniciačných obradov starých kultúr a manipulácie človeka modernou dobou. Neskôr začala používať aj kameň, drevo i v kombinácii s kovom a odlievanie do bronzu. Totemické i mohylové tvary, sarkofágy, zvieratá – vo všetkých témach narába s ikonickým tvarom, ktorý v rôznych obmenách prechádza kultúrami a obohacuje sa o nové významové posolstvá. Pripomeňme torzá davu v hrobkách egyptských kráľov, hlinenú armádu čínskeho cisára, ale aj holokaust, obete vojny či odcudzenie súčasného „digitalizovaného“ človeka.
