Výstava sochára Ota Bachoríka priniesla širokú panorámu nielen sochárskej, ale aj maliarskej tvorby. Boli v nej obsiahnuté práce z rôznych materiálov realizované rozličnými technikami. Ako sochár najradšej pracuje s klasickými prírodnými materiálmi, s rôznymi druhmi kameňa (mramor, žula, čadič, andezit, cín), ale aj s drevom. Osobitá je práca modelára. Hlinené alebo sadrové modely odlieva do bronzu a povrch patinuje. Oba postupy, modelársky aj skulptívny princíp, sú mu však rovnako blízke. V postupnom opracúvaní, sekaní i modelovaní sôch nesleduje konkrétny tvar v jeho reálnej ikonografii, ale vedie ho vôľa vyjadriť myšlienku. Sochy vníma ako zhmotnený priestor, v ktorom sa pretínajú siločiary času, spájajúce minulé s budúcim. Konštruuje ich ako archetypálne symbolické formy, ktoré v sebe spájajú reálne aj imaginárne posolstvá. Tematický okruh sa sústreďuje na niekoľko základných motívov: figúra, zviera, strom, krajina, plachetnica. Prvotné podnety a inšpiráciu pre svoju tvorbu čerpá z prírody, z hôr a vody, ku ktorým má ako človek vrúcny vnútorný vzťah. Jeho sochy – sediace figúry, vládcovia na tróne, víťazi strážcovia – ovládajú priestor svojou magickou sugestívnosťou. Akoby sa stiahli do seba a meditovali nad tým, čo sa týka všetkých a vždy – nad mocou, nad potrebou ochrany i potrebou súznenia človeka a prírody.
