V osobnosti Rudolfa Uhra zaznamenalo slovenské sochárstvo v polovici štyridsiatych rokov naplno prienik moderny. Koncepcia archetypu ako primárneho sochárskeho tvaru v jeho prazáklade bola vtedy ojedinelá. Po tejto neprebádanej ceste viedla Uhra neomylná vnútorná intuícia, zmysel pre hmotu, priestor a pre pôvodné sochárske materiály – kameň a drevo. Za ich spoločný základ považoval zem ako tematický a bytostný predpoklad, čo sám vyjadril: „Nakoniec som zistil, že mám len jednu tému, a to ZEM“.
Súčasný krátky prehľad umelcovej tvorby pripomína všetky dôležité etapy na ceste za sochárskym tvarom. Pre Uhra bola dôležitá spätosť s domácou rudimentárnou tradíciou, cez ktorú našiel oporu v jednoduchosti znakovej reči modernizmu. Smeroval k univerzalizmu výtvarnej formy, k zdôrazneniu celku nad detailom a naratívnosťou. Aj rané diela spojené s figúrou vnímal v ich zovšeobecňujúcej a nadčasovej pôsobnosti. Stavba sochy v jej syntetizujúcich plastických kvalitách a dôraze na objemovosti hmoty vytvorila základy pre excelentný skulptúrny program, ktorý rozvinul v šesťdesiatych rokoch. Vtedy už naplno pracoval popri kameni a železe najmä s drevom, využívajúc znalosti tradičnej remeselnej práce metódou „taille directe“. Vytvoril si vlastný znakový výtvarný jazyk štruktúrovaný ako systém geometrizujúcich foriem na princípe vertikály a horizontály. Napriek striedmosti formy v Uhrovej tvorbe nachádzame vnútornú spätosť s prírodou, jej pradávnymi silami a energiou. Vnútornou silou, disponovala aj osobnosť umelca. Jej prejavom bolo posledné obdobie tvorby venované páleným hlinám. Napriek zdravotnému hendikepu pokračoval v práci, len drevo vymenil za hlinu. Modelárskej technológii dal pečať skulptívnosti. V pálených hlinách tak zaznela monumentalita a majestátnosť. Silu osobnosti a tvorby Rudolfa Uhra vystihol Olbram Zoubek: „Keď sa zavŕta do sochy, padajú piliny, keď sa zavŕta do sochy Rudolfa Uhra, tečie krv“.
Eva Trojanová