Slovenský sochár Jozef Jankovič (1937) je všestranný umelec, ktorý zasiahol do všetkých oblasti súčasného slovenského výtvarného umenia a spoluurčoval jeho charakter. V začiatkom šesťdesiatych rokov patril k avantgardnému hnutiu „Konfrontácií“, ktoré odmietalo socialistický realizmus a otvorene sa hlásilo k najnovším abstraktným umeleckým prúdom. Jeho postoje viedli v nasledujúcom „normalizačnom“ období k vylúčeniu z oficiálnych umeleckých štruktúr a aj z možností verejne prezentovať svoju tvorbu. Umelcovi zostal „Limitovaný priestor“ (rovnomenné dielo z roku 2007), keď sa mohol venovať iba komorným prácam, najmä grafike a šperku. Z tohto vytesnenia na okraj vyšla jeho tvorba vnútorne posilnená, naplnená svedectvom o živote a dobe. Všetky životné – tvorivé úskalia len posilnili jeho postavenie nesporne jednej z najvýznamnejších postáv slovenského umenia druhej polovice dvadsiateho storočia. Kvalitou svojej tvorby i jej umeleckým a estetickým charakterom ďaleko presiahol domáci horizont. Dva razy prezentoval umenie našej krajiny na Bienále v Benátkach, vystavoval v prestížnych svetových galériách, zúčastňuje sa na medzinárodných sympóziách. Je to osobnosť, k tvorbe ktorej je potrebné sa neustále vracať a odhaľovať jej nové vrstvy a súvislosti.
Výstava z najnovších diel v Danubiane preukázala Jankovičov takmer neuveriteľný tvorivý potenciál, ktorý napriek tomu, že je v zásade verný estetike vlastnej výtvarnej reči a jej poslaniu, dokáže nachádzať jej nové a nové podoby. Jeho známa ikona stlačenej figúry na horné a dolné končatiny, z ktorej vytvoril memento a symbol varujúci pred násilím, nestratila svoju platnosť ani v súčasnosti. Táto ikonografia metamorfuje v jednotlivých etapách jeho tvorby ako nosný prvok jeho výtvarného jazyka do rôznych výrazových a významových rovín. V poslednom období sa Jankovičova tvorba rozvinula do veľkolepého monumentálneho programu. Vedľa plastík sa stále viac venuje aj maľbe, kde si tiež vypracoval vlastný technologický proces na hranici medzi nízkym reliéfom a plošnou štruktúrou. V plošných diela často využíva transformačný proces citovaním diela iného autora, ktorého estetiku podriaďuje vlastným zámerom.
Výstava z tvorby Jozefa Jankoviča Svedectvo na okraji... je dôkazom, že umenie, ktoré vzniklo v limitovanom priestore, všetky tieto limity a okraje prekračuje, jednoducho existuje ako nepoplatný a slobodný fenomén.
