Osobnosť Antoniho Clavého (1913 – 2005) sa radí k línii významných postáv katalánskeho umenia Pablovi Picassovi, Joanovi Miróovi, Salvadorovi Dalímu a Antonimu Tapiesovi. Retrospektíva umelcovej tvorby prezentovala dôležité vývinové obdobia, v ktorých sa jeho výtvarná koncepcia formovala naprieč rôznymi štýlmi umeleckých avantgárd. Z úspešného kresliara, dizajnéra, úžitkového grafika a scénografa sa čoskoro stal maliar, kolážista a asamblážista, ktorého živnou pôdou sa stal technologický experiment. Skúsenosti úžitkového grafika mali pre jeho neskoršiu maliarsku tvorbu obrovský význam. Čoskoro objavil a používal nové materiály, najmä koláže z povrazov, potlačených tkanín, vlnitej lepenky, novín, neskôr aj asambláže rôznych predmetov, ktoré mu otvárali cestu k novým obrazovým riešeniam. Pri používaní rôznych materiálov vnímal ich formu a prirodzené kvality, vedel všetko o ich vlastnostiach a štruktúre.
Dôležitým rozhodnutím bola emigrácia do Paríža roku 1939. Clavého pobyt vo Francúzsku znamenal hlavne nové objavy a podnety pre jeho maliarsku tvorbu. Od polovice päťdesiatych rokov sa venoval najmä maľbe. Bolo to súčasne obdobie návratu ku koláži, ktorú robil už od tridsiatych rokov a ktorá mala pre jeho maliarsky vývin zásadný význam. V atmosfére expresívnej abstrakcie informelu „Novej parížskej školy“ sa rozvinula Clavého vnútorná orientácia na materiálovú syntax maľby. Viedol ho neomylný inštinkt a cit pre spájanie rôznorodých materiálov, spoznanie ich vlastností, textúr, ich prirodzeného charakteru. Vďaka znalosti používaných materiálov sledoval kontradikciu ich štruktúr, textúr, vizuálnych účinkov, na ktorej postavil svoju osobnostnú výtvarnú poetiku. Bola to nielen koláž z rôznych druhov papieroviny, ale aj textil z vrecoviny a útržkov tapisérií. Spôsob, akým s týmito materiálmi narábal, vytvára jeho nezameniteľný rukopis. Od začiatku šesťdesiatych rokov vkladal do obrazov útržky textilných tapisérií, čím rozšíril hranice koláže smerom k asambláži. Otvorenosť jeho výtvarného myslenia prijíma nové podnety a integruje do tvorby skripturálny štýl grafiti, prvky tromp l´oeil, kovové matrice, frotáž, dokonca kolážuje aj vlastné grafiky. Dôležitú úlohu získala aj farba. Dospel tak k druhu kolážovej maľby. V celkovom narábaní použitých prostriedkov docielil enigmatické až magické pôsobenie, čo možno pripísať aj afinite k surrealistickej tradícii španielskeho medzivojnového umenia.
Reprezentácia tvorby Antoniho Clavého na Bienále v Benátkach 1984 v španielskom národnom pavilóne bola ocenením výsledkov, ktoré dosiahol za niekoľko desaťročí. Na jednej strane tým potvrdil svoju významnú pozíciu v povojnovom španielskom umení a súčasne jeho tvorba zaujíma popredné miesto aj vo francúzskej povojnovej maľbe.
